Po vzniku prvých moderných družstiev vo Veľkej Británii (1844) a na území dnešnej Slovenskej republiky (1845) sa medzi ďalšie krajiny, v ktorých sa začalo rozvíjať družstevníctvo, zaradilo aj vtedy ešte nezjednotené Nemecko. Vyformovali sa tu predovšetkým dve veľké osobnosti, ktoré sa zaslúžili o rozvoj nemeckého družstevníctva: Franz Hermann Schulze-Delitzsch (1808 – 1883) a Friedrich Wilhelm Reiffeisen (1818 – 1888). Každý z týchto priekopníkov išiel svojou vlastnou cestou a zakladal iné typy družstiev.
Ako prvý realizoval svoje plány starší z nich. Jeho pôvodné meno bolo Franz Hermann Schulze. Tento sociálny reformátor, právnik a politik je považovaný za zakladateľa výrobných družstiev a priekopníka úverového družstevníctva v Nemecku. Inicioval dodnes platný družstevný zákon a založil prvé družstevné združenie na území dnešného Nemecka.
Narodil sa 28. augusta 1808 v meste Delitzsch v Sasku. Podobne ako jeho otec sa stal právnikom a potom pôsobil na rôznych právnických postoch, napríklad ako prísediaci Vrchného krajinského súdu v Berlíne v roku 1838. Od roku 1841 pôsobil ako patrimoniálny sudca v rodnom meste. Tu, v mestskom prostredí, sa dôkladne oboznámil s postavením remeselníkov, ktorých zasiahla industrializácia, mechanizácia a napokon aj zrušenie povinných cechov. Po zriadení výboru pre pomoc po hladomore v roku 1846 ho jeho spoločenská angažovanosť viedla k vstupu do politiky. V máji 1848 bol zvolený za poslanca do Pruského národného zhromaždenia v Berlíne. Na odlíšenie od iných nositeľov priezviska Schulze rozšíril v tej dobe svoje priezvisko na Schulze-Delitzsch (väzby na jeho rodné mesto Delitzsch).
Patril k politikom, ktorí presadzovali zjednotenie Nemecka pod pruským vedením, pričom preferoval ústavný model blízky parlamentnej demokracii so suspenzívnym právom veta pre korunu a demokratickým hlasovaním pre druhú komoru. Kvôli hroziacemu rozpusteniu Národného zhromaždenia v Berlíne sa 11. novembra 1848 pripojil k výzve na odmietnutie dane. Už v roku 1949 založil v rodnom meste svoje prvé družstvo na Delitzscher Kreuzgasse 10, kde dnes sídli Družstevné múzeum. Bol to tesársky a obuvnícky spolok, ktorý fungoval ako nákupné družstvo. Jeho iniciatíva je dnes dokonca aj na zozname nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO. Princípy ako svojpomoc, vlastná zodpovednosť a samospráva dokázal Schulze-Delitzsch realizovať v praxi a dodnes sú tieto princípy základom solidarity a ekonomickej aktivity, ktorá je nezávislá od štátnych transferových platieb.
V roku 1850 bol Schulze-Delitzsch pre svoje politické aktivity postavený pred súd, ale keďže sa dokázal úspešne obhajovať, dosiahol, že súd napokon oslobodil jeho a spolu s ním aj ďalších 41 obvinených opozičných poslancov. Bol však degradovaný na pomocného sudcu a kvôli problémom s nadriadenými v roku 1851 úplne rezignoval. Vrátil sa do mesta Delitzsch, kde žil dočasne z úrokov z majetku, ktorý priniesla jeho manželka, a čiastočne aj z toho, čo zarobil právnymi posudkami.
Ak sa hovorí, že všetko zlé je na niečo dobré, platilo to aj v tomto prípade. Vďaka vynútenému odchodu z politiky sa mohol Schulze-Delitzsch naplno venovať družstevníctvu. Začal sa orientovať na rozvoj úverových družstiev, pretože veľký problém remeselníkov spočíval v nedostatku kapitálu na rozvoj vlastných aktivít. Získať úvery bolo pre týchto remeselníkov takmer nemožné. Ak sa aj našli súkromní poskytovatelia pôžičiek, požadovali prehnané úroky, preto už 10. mája 1850 založil Schulze-Delitzsch s miestnymi remeselníkmi vo svojom rodnom meste prvé úverové družstvo. Jeho desať členov tvorili remeselníci. Družstvo malo pomôcť prekonať ťažkosti, spôsobené revolúciou v roku 1848.
Schulze-Delitzsch sa stal horlivým organizátorom družstevného hnutia a zároveň jeho neúnavným propagátorom. Postupne publikoval viaceré spisy, v ktorých sa zaoberal problematikou družstevníctva. Od roku 1861 samostatne vydával časopis Blätter für Genossenschaftswesen (Listy pre družstevníctvo).
Ním zakladané remeselnícke družstvá, fungujúce na princípe svojpomoci a neobmedzeného solidárneho ručenia (najmä úverové družstvá, početné surovinové alebo časopisecké družstvá, i niekoľko výrobných družstiev), ktoré dokázal s právnou odbornosťou organizovať a šikovne propagovať, odmietali akúkoľvek formu štátnej pomoci, aby si zabezpečili politickú nezávislosť. Záujemcovia o vstup mohli do družstva prispieť všetkým, čo vlastnili a čo mohlo pomôcť družstvu v jeho činnosti. Za to dostávali takzvané dividendy. Hlavnou náplňou družstiev bolo poskytovanie pôžičiek svojim členom.
Schulze-Delitzsch sa pri zakladaní družstiev orientoval na obyvateľov miest, teda hlavne remeselníkov a obchodníkov. Friedrich Wilhelm Reiffeisen, druhý zakladateľ nemeckých družstiev, sa vo svojej činnosti v oblasti Westerwaldu odlišoval od Schulze-Delitzscha. Stal sa priekopníkom vidieckych družstiev, ktoré mali pomáhať farmárom. Prvé vzniklo v roku 1862. Jeho družstvá sa vyznačovali tým, že nemali zdieľaný kapitál. Členovia družstva ručili za pôžičky od svojho družstva svojimi statkami, majetkom a pracovnými nástrojmi. Zisky družstiev sa neprerozdeľovali, ale ukladali do rezerv. Kapitál, z ktorého sa poskytovali pôžičky, bol vytváraný drobnými peňažnými vkladmi. Medzi jednotlivými družstvami nebolo prepojenie. Družstvo v danej obci slúžilo výhradne obyvateľom danej dediny.
Oveľa viac sa však o rozvoj nemeckého družstevníctva zaslúžil Franz Hermann Schulze-Delitzsch, ktorý vykonal veľa užitočnej organizátorskej práce pre vytvorenie mohutného a dobre organizovaného družstevníctva v Nemecku. V roku 1858 Schulze-Delitzsch informoval odbornú verejnosť o existencii 25 družstiev. V roku 1859 podporil prvý Genossenschaftstag alebo družstevný zjazd vo Weimare a tiež založil Allgemeiner Verband Deutscher Erwerbs- und Wirtschaftsgenossenschaften (Všeobecný zväz nemeckých živnostenských a hospodárskych družstiev), ktorého predsedom sa stal.
Kľúčová však bola preňho kombinácia politickej a spoločenskej angažovanosti. Popri organizátorskej činnosti sa Schulze-Delitzsch usiloval o dosiahnutie právnej istoty princípu neobmedzenej solidarity družstiev, ktorú považoval za nevyhnutnú pre ďalší rozvoj družstevníctva. Tú zabezpečil nemeckému družstevníctvu vďaka svojmu návratu do politiky začiatkom 60. rokov 19. storočia. V roku 1861 sa stal poslancom pruskej poslaneckej snemovne, od roku 1867 bol poslancom Ríšskeho snemu.
Jeho zásluhou bol v roku 1867 prijatý pruský družstevný zákon, ktorý neskôr prevzala Nemecká ríša. Už predtým, v roku 1865, bola jeho pričinením založená Deutsche Genossenschaftsbank (Nemecká družstevná banka).
Franz Hermann Schulze-Delitzsch už za svojho života dosiahol veľa úspechov a bol mimoriadne obľúbenou osobnosťou Nemecka. V roku 1880 bolo v ústrednom zväze družstevných spoločností združených viac ako 900 úverových družstiev s takmer pol miliónom členov. Schulze-Delitzschovi bolo udelených mnoho národných i medzinárodných ocenení a vyznamenaní. Napríklad v roku 1873 ho univerzita v Heidelbergu povýšila na čestného doktora práv s ohľadom na jeho prínos v oblasti družstevného práva. Keď Schulze-Delitzsch v roku 1883 zomrel, mala Nemecká družstevná banka v Nemecku už okolo 3 a pol tisíc bankových pobočiek. Schulze-Delitzschovi sa dostalo aj posmrtného ocenenia. V roku 1891 mu rodné mesto venovalo pomník na námestí Marienplatz. Aj v iných mestách vznikali pamätníky tohto sociálneho reformátora a sú po ňom pomenované aj námestia a ulice.
Nemci významne prispeli k celkovému rozvoju družstevníctva vo svete. Predovšetkým však Franz Hermann Schulze-Delitzsch, ktorý mal zásluhy na rozvoji družstevníctva nielen v Nemecku, ale aj v Rakúsku, Taliansku, Belgicku a dokonca aj v cárskom Rusku. Práve s jeho reformátorským dielom je spojený aj vznik prvého ruského družstva. S princípmi i praktickou činnosťou družstiev Schulze-Delitzscha sa totiž osobne zoznámil ruský liberálny statkár Sviatoslav Fiodorovič Luginin počas svojho pobytu v Nemecku.
Po návrate domov S. F. Luginin pristúpil s entuziazmom k vytvoreniu podobného družstva na panstve svojho otca. S. F. Luginin však nemohol mechanicky preberať družstevný princíp Schulze-Delitzscha. Nemecký reformátor vytváral družstvá pre mestské obyvateľstvo, avšak panstvo Lugininovho otca bolo typickým vidieckym typom osídlenia. Preto musel S. F. Luginin družstevný model Schulze-Delitzscha pretransformovať na ruské vidiecke pomery.
Najprv vypracoval chartu družstva a potom začal myšlienku založenia družstva propagovať medzi obyvateľstvom. Napokon sa mu podarilo na jar roku 1864 presvedčiť 21 ľudí, aby podpísali chartu Roždestvenského úverového družstva. Bol medzi nimi jeden miestny duchovný, jeden poddôstojník vo výslužbe, dvanásti roľníci a siedmi ľudia, slúžiaci na panstve Lugininovcov. Lenže byrokracia štátneho aparátu spôsobila, že prešlo ešte 1,5 roka, kým bola charta schválená.
Písal sa rok 1865, keď bolo v Rusku oficiálne schválené toto prvé moderné družstvo v obci Roždestvenskoje (predtým Dorovatovo), Vetlužskij újezd, Kostromská gubernia. Jeho existenciu oficiálne schválil samotný ruský cár Alexander II. Dokument bol vydaný v roku 1865 (podľa niektorých zdrojov 15. októbra, podľa iných 22. októbra) v kompletnej zbierke zákonov Ruského impéria.
Žiaľ, Sviatoslav Fiodorovič Luginin, iniciátor myšlienky vytvorenia družstva, zomrel už v roku 1866 na tuberkulózu a tak družstvo ďalej rozvíjal jeho brat Vladimír Fiodorovič Luginin. K prvému stretnutiu zakladateľov družstva došlo 17. júla 1866 a zhruba po dvoch týždňoch, 1. augusta 1866, začalo družstvo pôsobiť. Svojím podielom prispel aj Fiodor Nikolajevič Luginin, otec oboch bratov, ktorý poskytol družstvu bezúročnú pôžičku na desať rokov vo výške 1 000 rubľov. Členovia družstva boli povinní prispievať do družstva po 15 kopejkách mesačne.
V priebehu roka sa prihlásilo do družstva 138 členov. Prvý rok malo družstvo zisk 210 rubľov. Boli poskytnuté pôžičky vo výške 4 388 rubľov. Lenže družstvo sa od začiatku borilo s ťažkosťami. Roľníci spočiatku nedôverovali družstvu, do ktorého vstupovali. Niektorí ho považovali za špekuláciu zemepána a podľa toho sa k nemu aj chovali. Nebola dostatočná disciplína členov družstva pri platení vkladov a pôžičky, ktoré družstevníci dostali, neboli riadne splácané, takže bolo nevyhnutné vymáhať pôžičky úradnou cestou, ba dokonca došlo aj k niekoľkým predajom majetku neplatičov.
Napriek všetkým ťažkostiam však družstvo napredovalo. Nedôvera sa vytrácala a ku koncu 2. roka sa členovia dokonca dohodli, že zisk 201 rubľov ponechajú v obrate družstva, pričom ho pripíšu jednotlivým družstevníkom podľa výšky ich vkladov. Aj v treťom roku existencie sa družstvu darilo a po troch rokoch existencie v ňom bolo už 250 družstevníkov.
Postupný rozvoj družstva sa stal inšpiráciou pre vznik mnohých ďalších družstiev v Ruskej ríši. K spopularizovaniu úspechov družstva výrazne prispel šľachtic Nikolaj Petrovič Koľjupanov, významný činiteľ Kostromského zemstva a náčelník šľachty Vetlužského újezdu, ktorý v júni 1868 v úvodníku novín Moskva zhrnul skúsenosti Roždestvenského úverového družstva. Tento počin vzbudil veľkú pozornosť niektorých zemských správ, ktoré sa na vetlužskú zemskú správu obracali s prosbami oboznámiť ich s chartou družstva a poskytnúť im rôzne informácie o roždestvenskom družstve.
Čoskoro Koľjupanov v spolupráci s Vladimírom Fiodorovičom Lugininom vydal knihu Практическое руководство к учреждению сельских и ремесленных банков по образцу немецких ссудных товариществ (Praktická príručka k zakladaniu vidieckych a remeselných bánk podľa vzoru nemeckých úverových družstiev). Kniha uzrela svetlo sveta v roku 1869. V tej istej dobe sa problematikou zaoberal aj A. V. Jakovlev, člen Petrohradskej mestskej dumy, ktorý v roku 1869 publikoval svoju prácu Очерк народного кредита в Западной Европе и России (Esej o ľudovom kredite v západnej Európe a Rusku).
Uvedené knihy vzbudili mimoriadnu pozornosť verejnosti a prilákali mnoho obdivovateľov družstevníctva z radov vzdelancov, vrátane vodcov zemstva. Čoskoro na tomto základe vzniklo celé hnutie, organizačne vedené kniežaťom A. I. Vasiľčikovom.
Družstevníctvo v Rusku získalo veľkú popularitu a stalo sa predmetom záujmu mnohých ruských osobností. Najmasovejší rozsah nadobudlo v epoche búrlivého rozvoja ruského imperializmu po prvej ruskej revolúcii, ktorá vypukla v roku 1905.
V predvečer Októbrovej revolúcie, ktorá je známa aj ako Veľká októbrová socialistická revolúcia v Rusku v roku 1917, sa počet ruských družstiev všetkých typov priblížil k 50 000. Z toho najviac bolo spotrebných (asi 25 000) a úverových (16 500) družstiev. Tvorilo ich okolo 14 miliónov družstevníkov.
Pokiaľ ide o V. F. Luginina, bol to mimoriadne všestranný človek. Za veľa mu vďačilo ruské družstevníctvo, ktoré Luginin aktívne propagoval v novinových článkoch i publikáciách. Lenže jeho záujem o družstevníctvo pomaly ustupoval jeho túžbe uplatniť sa ako vedec, fyzikálny chemik. Ešte sa síce čiastočne zapájal aj do organizácie družstevného hnutia v Rusku, ale od roku 1889 sa takmer výlučne venoval vede a publikoval asi päťdesiat vedeckých prác vo francúzštine. Vo Francúzsku mu dokonca udelili Rad čestnej légie. Lenže ocenenia sa dočkal aj vo svojej vlasti. Stal sa riadnym profesorom termochémie na Moskovskej univerzite, ktorej daroval laboratórium vybavené na jeho vlastné náklady, bohatú knižnicu a odkázal jej aj istú sumu peňazí. Bol zvolený za čestného člena Moskovskej univerzity. V. F. Luginin sa takto preslávil nielen ako propagátor družstevníctva, ale aj ako vedec, fyzikálny chemik.
Bratia Lugininovci sa zapísali do histórie družstevného hnutia ako priekopníci úverového družstevníctva v Rusku, ktorí naplno zužitkovali odborné poznatky i praktické skúsenosti nemeckého sociálneho reformátora Franza Hermanna Schulze-Delitzscha a aplikovali ich v podmienkach Ruskej ríše. Ich veľký prínos pre povznesenie Ruska je nesporný. Mladší z bratov Lugininovcov bol duchovným otcom Roždestvenského úverového družstva, starší „starostlivou mamou“ tohto duchovného dieťaťa. Zaslúžili sa o povznesenie svojej vlasti a vlasť im je za to navždy vďačná.
Karol Dučák, člen družstva